Ako sa stať najväčším hrdinom detí? Stačí, keď ostaneme hraví.

Bol raz jeden hrdinský tatko a ten vymýšľal svojim deťom pohybové hry. Cez víkend, doobeda, doma na koberci v obývačke. Pre jeho dcéru Katku sa stali tými najkrajšími spomienkami z detstva. Katka je dnes dospelá. Pohybu a deťom sa venuje profesionálne a plní si svoj sen. Aby všetky deti mali takýchto hrdinských tatkov a maminy.

Prvá hra, na ktorú si spomínam, bola Ó ZAMBIÁ.

Mám asi dva roky. Som v našej obývačke. Sadám si do oranžového lavóra na prádlo. Prichádza ku mne môj tatko. Berie lavór do rúk a dáva si ho na hlavu a za zvučných rytmov pesničky „Ó ZAMBIÁ“ sa púšťa po byte. Uáu! To bol zážitok! Sedieť vo vedre, ktoré sa natriasa pol metra pod plafónom! Nevadilo mi ani keď si to raz tatko nevyrátal a pri prechode dverami buchol moje čielko o zárubňu. Boli sme vtedy praví afričania v naozajstnej Arfike. Spomínam si aj na koníka na korunky. Dieťa bolo kovboj, tatko bol koník. Nie obyčajný koník, ale koník na mince! Trik spočíval v čo najväčšom natriasaní dieťaťa, ktoré sedelo na koníkovom chrbte. Natriasalo sa v závislosti od toho, akú korunku dieťa do koníka hodilo. Za dve koruny bolo mierne natriasanie. Za 5 korún však bolo ródeo! Po čase bol zničený koník nútený 5 korunovú variantu zrušiť.

Alebo hra Guli guli. Rodič schytil dieťa do objatia a váľal sa s ním hore-dolu v obývačke po koberci.

Alebo výťah! Rodič tentokrát chytil dieťa za rúčky a po nahlásení poschodia ho zdvihol. Na jednotku, či na sedmičku?

Prečo mali hry u mňa od detstva taký úspech? Je to jednoduché. Hranie sa je predsa super zábava. Je to dobrodružstvo, plnenie úloh, fantázia. Poznáte to. Také to správne napätie. No a komu inému je hranie sa a hry bližšie ako deťom? Pre ne je všetko nové úžasným dobrodružstvom. Zvedavým objavovaním. Novým zážitkom. Ihriskom na testovanie nápadov.

Možno práve preto som sa po štúdiu na univerzite rozhodla rozbehnúť vlastný projekt. Aby to nebolo také ľahké, bolo to čosi, čo na Slovensku dovtedy neexistovalo. Prvá škola nového cirkusu. Štyri roky dozadu si všetci mysleli, že v šapitó chováme slony a skáčeme cez ohnivé obruče. No, skúste v jednej vete vysvetliť, čo vlastne robí taký novo cirkusový principál.

V skutočnosti sme v CirKus-Kuse viedli pohybové kurzy, workshopy a predstavenia pre deti a dospelákov. Kde sa s nami deti aj dospelí učili žonglovať, chodiť po lane či stavať ľudské pyramídy.

Na našich kurzoch v škôlkach a rodinných centrách som stretávala deti aj ich rodičov. Všimla som si, že ich viem zaradiť do troch skupín. Podľa typu ich reakcie keď sa dozvedeli, že dnešný tréning nebude len pre deti, ale aj pre dospelých.

 

 

Objavili sa reakcie nadšené, rozpačité aj reakcie odmietavé. Stačilo však pár minút, aby sa to celé zmenilo. Aby sa všetci prítomní rodičia so svojimi deťmi začali hrať. Na zber jabĺčok, na pavúčieho muža, ktorý lezie po stene, na prechádzku v lese. Tlačiť naložený fúrik, či hrať sa na mačaciu naháňačku. Ako bolo možné, že stačilo tak málo aby sa rodičia tešili zo svojich detí a deti sa tešili zo svojich rodičov? Že stačilo tak málo aby spolu deti a rodičia vytvorili jeden tím a stali sa spolu tými najväčšími parťákmi? A potom mi to došlo! Pozvali sme ich predsa do hry. Stali sa spolu s nami zberačmi jabĺk, Spidermanmi, ťažkými sloníkmi, opicami, húsenicami a chrobákmi. Dali sme im dobrodružstvá s presným návodom, ktoré fungovali. Stali sa s nami opäť raz deťmi. Tak ako ja s mojim tatkom.

A tak začali pomaly vznikať Odvážni Objavitelia, pohybová spoločenská hra, ktorej cieľom je spájať deti a rodičov.

 

 

Pred nedávnom som sedela s mojim už 58 ročným tatkom v kuchyni. Po krátkom zamyslení som začala nasledovnú úvahu:

K: „Tatko. Odhalila som najväčšie klamsto života!“

T: „Áno? A aké?“

K: „Dospelosť… Ona nikdy nepríde!“

T: „No! Vidíš to!“

K: „Čože?! Ani ty?“

T: „Nie!“

Tak. Tajomstvo odhalené. Zvýraznené a dvakrát podtrhnuté. Dospelosť neexistuje. Nikdy nepríde. Všetci sme stále tie isté deti len v o čosi väčších telách. Tak prečo sa jedného dňa prestaneme hrať? Hravosť to predsa nie je len „pochabé trávenie voľného času“. Hravosť je tvorivosť, nové nápady, objavovanie, zvedavosť, smiech, šantenie, energia a dobrá nálada! Vďaka hre tvoríme vzťahy, učíme sa spolupráci a budujeme tie najlepšie tímy. Najmä ak ide o naše deti.

Môj tatko bol na podobné hry a výmysly špecialista. Boli to pre mňa momenty, ktoré mi z detstva ostali hlboko zapísané. Skrátka si na ne veľmi jasne pamätám. Na pocit absolútnej radosti, smiechu a prepojenia s rodičom. Pocit, že sme s tatkom boli tí najväčší parťáci, jeden tím.

Skúste sa nachvíľu hravými deťmi stať aj vy. Vstúpte do fantastického sveta vašich detí a zaručím vám, stanete sa ich najväčšími hrdinami.

 


KTO JE KATKA AKÁČOVÁ?

Vyštudovala Teóriu interaktívnych médií, Manažment v kultúre a Riadenie a vývoj služieb na Masarykovej Univerzite v Brne.

K hrám sa dostala ako dieťa, kedy sa venovala najmä praktickým skúsenostiam pri ich hraní. Pokračovala však ich skúmaním na bakalárskom štúdiu, kde vznikla diplomová práca o komunikácii v online hrách. V MU Game Studies, o.s. pôsobila ako Ambasádorka. Pomáhala s organizáciou konferencií a v poslaní presadiť štúdium digitálnych hier na akademickej pôde. Po absolvovaní druhého magistra na Fakulte informatiky sa rozhodla, že svet technológií je pre ňu príliš nudný. Po návrate na Slovensko založila prvú školu nového cirkusu, CirKus-Kus, kde donedávna pôsobila ako riaditeľka. Práve vďaka cirkusovým workshopom mohla zistiť a otestovať si, čo na deti skutočne funguje. Ako deti vďaka príbehu a hravému pohybu zapojiť a ako s nimi komunikovať. Aj vďaka tejto skúsenosti mohla vzniknúť rodinná spoločenská hra Odvážni Objavitelia, ktorá spája deti a rodičov.